Na jednej z barikád (Victor Hugo)

Na jednej z barikád, na hŕbe skaliva, – krv vinných tiesni ju, krv čistých obmýva – s mužmi aj chlapiatko zajali dvanásťročné. “To aj ty patríš k nim?” – “Sme spolu!” – rieklo stručne. “Tak zastrelíme ťa! Len čakaj na svoj rad!” Zrel blesky ponuré a druhov popadať. Ozval sa: “Prosím vás, dovoľte na moment matke len hodinky odniesť, svoj testament.” “Chceš ujsť?” – tak dôstojník. – “Ja vrátim sa vám späť.” “Máš strach, však uličník? Kde bývaš, riekni hneď!” “Blízučko, pri studni, pár krokov iba tam. Určite vrátim sa potom, pán kapitán.” “Darebák, tak si bež!” – Odbehol. – To je líška! Vojaci smiali sa a dôstojník si píska. V ich rehot miešal sa umierajúcich sten. Smiech zmrzol na ústach, bo zrazu chlapec ten náhle sa zjavil zas, hrdý jak Viala, stúpol si ku stene a riekol: “Tu som, hľa!” Smrť s hanbou ucúvla, dôstojník milosť dáva. Chlapče môj, ja neviem, čím ťa tá búrka dravá, čo zmieša dobro, zlo, hrdinov, lupičov, čím ťa len zlákala do boja so sebou, lež tvrdím: duša ti prostá hoc, vznešená je, dobrá a hrdinská. V priepasti, tam, kde tma je, dva kroky zrobil si: k matke a k smrti, hľa! U decka cudnosť to, svedomie u muža! Ty si sa nezachvel, keď popraviť ťa chceli, skvelý si bol a bdelý a dával prednosť celý pred žitia záchranou i pred jarnými hrami tým mŕtvym priateľom hroznými pod múrami.