Na jednej z barikád (Victor Hugo)

Na jednej z barikád, na hŕbe skaliva,
– krv vinných tiesni ju, krv čistých obmýva –
s mužmi aj chlapiatko zajali dvanásťročné.
“To aj ty patríš k nim?” – “Sme spolu!” – rieklo stručne.
“Tak zastrelíme ťa! Len čakaj na svoj rad!”
Zrel blesky ponuré a druhov popadať.
Ozval sa: “Prosím vás, dovoľte na moment
matke len hodinky odniesť, svoj testament.”
“Chceš ujsť?” – tak dôstojník. – “Ja vrátim sa vám späť.”
“Máš strach, však uličník? Kde bývaš, riekni hneď!”
“Blízučko, pri studni, pár krokov iba tam.
Určite vrátim sa potom, pán kapitán.”
“Darebák, tak si bež!” – Odbehol. – To je líška!
Vojaci smiali sa a dôstojník si píska.
V ich rehot miešal sa umierajúcich sten.
Smiech zmrzol na ústach, bo zrazu chlapec ten
náhle sa zjavil zas, hrdý jak Viala,
stúpol si ku stene a riekol: “Tu som, hľa!”
Smrť s hanbou ucúvla, dôstojník milosť dáva.

Chlapče môj, ja neviem, čím ťa tá búrka dravá,
čo zmieša dobro, zlo, hrdinov, lupičov,
čím ťa len zlákala do boja so sebou,
lež tvrdím: duša ti prostá hoc, vznešená je,
dobrá a hrdinská. V priepasti, tam, kde tma je,
dva kroky zrobil si: k matke a k smrti, hľa!
U decka cudnosť to, svedomie u muža!
Ty si sa nezachvel, keď popraviť ťa chceli,
skvelý si bol a bdelý a dával prednosť celý
pred žitia záchranou i pred jarnými hrami
tým mŕtvym priateľom hroznými pod múrami.